Nič sa nedeje, nie je dôvod na obavy, tvrdili komunisti po černobyľskej havárii. Ľudia im však neverili

„Rada ministrov ZSSR v pondelok oznámila, že v Černobyľskej jadrovej elektrárni na Ukrajine došlo k havárii, pri ktorej bol poškodený jeden z reaktorov. Ako uvádza správa TASS, podnikajú sa kroky na odstránenie následkov a postihnutým je poskytovaná pomoc. Bola vytvorená vládna komisia.“

Keď noviny v Československu vydali túto strohú správu, v Černobyli už štvrtý deň s maximálnym nasadením likvidovali následky dovtedy nevídanej havárie a rádioaktívny mrak, ktorý do ovzdušia vyniesla explózia jadrového reaktora, sa šíril nad kontinentom. Predstavitelia komunistickej strany napriek tomu ľudí ubezpečovali, že niet dôvodov na obavy a u nás nikomu nič nehrozí.

„Na území ČSSR sa vykonáva kontinuálne meranie prúdenia v ovzduší a po celý čas meraní nebolo zistené žiadne zvýšenie rádioaktivity,“ písalo sa vo vyhlásení československej vlády, ktoré uverejnili noviny deň pred plánovanými prvomájovými oslavami. A manifestácie na oslavu režimu mali byť aj tentoraz masové.

Ideológia bola skrátka aj v takejto situácii na prvom mieste a dôležité bolo tiež umocniť dojem technologickej prevahy Východu. „Vo svete došlo k podobným haváriám už neraz. Havária v Černobyľskej jadrovej elektrárni je prvou haváriou tohto druhu v Sovietskom zväze,” znel dodatok prvej informácie o katastrofe.

Osudová chyba

Jadrová elektráreň, ktorej názov začal pred 35 rokmi skloňovať celý svet, leží asi 120 kilometrov severne od Kyjeva. Do prevádzky ju uviedli na jeseň 1977 a fungovali v rámci nej štyri reaktory. Práve na poslednom, ktorý spustili v roku 1983, došlo k najväčšej havárii v dejinách jadrovej energetiky.

​Bola sobota 26. apríla 1986, ručičky hodín ukazovali dvadsaťtri minút po jednej v noci, keď elektrárňou otriasol mohutný výbuch.

Explózia nastala na štvrtom bloku, ktorý mal byť odstavený a predchádzal jej bežný test núdzového režimu turbíny. Technici chceli zistiť, či bude elektrický generátor po rýchlom uzatvorení prívodu pary do turbíny schopný pri zotrvačnom dobehu ešte asi 40 sekúnd (kým sa spustia núdzové generátory) napájať čerpadlá havarijného chladenia.

Operátori sa však dopustili osudovej chyby, keď zablokovali havarijný signál, ktorý mal pri uzavretí prívodu páry do turbíny automaticky odstaviť reaktor. Ten tak ďalej bežal, podstatne sa však znížil prietok chladiacej vody, stúpala jej teplota i tlak.

Detailný pohľad na havarovaný štvrtý černobyľský reaktor. Snímku urobil fotograf elektrárne Anatolij Raskazov v prvých hodinách po tragickej explózii 25.apríla 1986. Zo stredu reaktora vychádza kúdol vysokorádioaktívnej vodnej pary. Raskazov zomrel v roku 2010 na rakovinu, údajne spôsobenú ožiarením počas tejto havárie.

Zdroj:
TASR/AP

​Výkon reaktora začal prudko rásť, čo nevydržali palivové články a praskli. Ich úlomky spadli do chladiacej vody, ktorá sa premenila na paru, jej výbuch zdvihol tisíctonové veko reaktora a asi minútu po spustení testu nastala prvá explózia. Z reaktora začala unikať rádioaktivita, dovnútra vnikol vzduch a začal horieť grafit. Kov palivových rúrok začal reagovať s vodou a vzniknutý vodík spôsobil druhý výbuch. Zo zničeného reaktora unikli do ovzdušia tisíce ton rádioaktívneho materiálu.

V elektrárni sa okamžite rozbehli záchranné práce, sprvu ich však sprevádzali zmätky, nekompetentnosť vedenia i nedostatok príslušného vybavenia, čo rozsah tragédie ešte viac zhoršilo. Tak napríklad krátko po havárii začali požiarnici hasiť oheň, mysliac si, že horí strecha štvrtého bloku elektrárne.

Dlho pritom nevedeli, čo im hrozí, keďže im nikto nepovedal, že sutiny a dym sú rádioaktívne. Pri katastrofe a krátko po nej tak prišlo o život 31 pracovníkov elektrárne a hasičov, väčšinou na akútnu chorobu z ožiarenia.

Trestuhodné mlčanie a zľahčovanie situácie

Nebezpečenstvo však zďaleka nehrozilo iba v samotnom epicentre katastrofy. Rádioaktívny mrak sa od elektrárne šíril ďalej. Jeho účinok sa pochopiteľne najviac prejavil v okolí Černobyľa, no aj v priľahlých častiach Ukrajiny, Bieloruska a v Rusku. Následne zasiahol Škandináviu a pokračoval na juh. Postupne kontaminoval takmer celé územie Európy.

Napriek tomu, že Kremeľ mal informácie o havárii i o jej dôsledkoch – okamžitých i možných – už dve a pol hodiny po výbuchu, tragédiu dlho tajil. Prvú oficiálnu správu vydala Rada ministrov ZSSR až na tretí deň.

Už niekoľko hodín predtým sa však informácia o mimoriadnej situácii rozletela do sveta zo Švédska. V tamojšej jadrovej elektrárni vo Forsmarku totiž technici zaznamenali zvýšené hodnoty radiácie a keďže u nich k jej úniku nedošlo, začali situáciu detailne analyzovať. Na základe pohybu vzdušných prúdov a podľa mapy jadrových reaktorov dospeli k záveru, že na území Sovietskeho zväzu, s najväčšou pravdepodobnosťou v Černobyli, zrejme došlo k havárii, čo sa napokon aj potvrdilo.

Sovietske úrady však vlastných obyvateľov upozornili na nebezpečenstvo až 36 hodín po havárii a až následne začali s evakuáciou najohrozenejších oblastí.

Archívna fotografia z 12. mája 1986 zachytáva vrtuľník, ktorý rozprašuje chemikálie určené na elimináciu radiácie zo zničeného reaktora jadrovej elektrárne Černobyľ.

Zdroj:
TASR/AP

​V takmer 50-tisícovom meste Pripiať, ležiacom asi tri kilometre od elektrárne, tak nič netušiaci ľudia v sobotu 26. apríla, niekoľko hodín po havárii, stále chodili po uliciach a žili normálnym životom. Evakuovať ich začali až nasledujúci deň. V máji bol potom okruh oblasti, z ktorej bolo treba všetkých vysídliť, rozšírený na 30 kilometrov. Celkovo sa tak evakuácia dotkla viac než 110-tisíc ľudí.

Napriek tomu oficiálne miesta prostredníctvom médií naďalej situáciu zľahčovali. Haváriu v Černobyli prezentovali ako bežnú poruchu, o úniku radiácie hovorili neurčito a obyvateľstvo stále ubezpečovali, že sa nič vážne nestalo, nedeje a nikomu nič nehrozí.

Iba päť dní po havárii sa tak všade konali masové prvomájové manifestácie na oslavu komunistického režimu. Tak, ako to bolo pôvodne naplánované. Ukrajinská metropola Kyjev, vzdialená od epicentra katastrofy asi 120 kilometrov, nebola výnimkou…

Prestížne preteky sa museli konať

A nešlo iba o prvomájové oslavy. V Kyjeve a okolí mal 6. mája 1986 odštartovať úvodnými etapami 39. ročník cyklistických Pretekov mieru. Najmä pre socialistické štáty išlo o prestížne športové podujatie, označované aj ako „Tour de France východu“.

„Z našej strany sme počúvali, že to nie je nebezpečné, na Západ sa ale hovorilo, že ide o vážnu vec,“ spomínal v roku 2016 v Lidových novinách vtedajší československý reprezentant Jozef Regec. Vedenie Československého zväzu telesnej výchovy nepripúšťalo, že by sa náš tím pretekov nezúčastnil a cyklistom, ktorí by odmietli do Kyjeva odcestovať, hrozilo sankciami. Na vlastnej koži to pocítil Vladimír Kozárek.

„Nebol som žiadny hrdina. Prepadol ma taký strach, že mi reprezentačný lekár nameral 38-stupňovú teplotu,“ spomínal s odstupom rokov. Hoci mu zvýšenú teplotu o deň neskôr zistil aj klubový lekár v Dukle Brno, nesmel Kozárek viac než rok reprezentovať.

Prvomájový sprievod v Kyjeve v roku 1986. Tradičná masová propagandistická akcia na podporu režimu sa uskutočnila napriek tomu, že štyri dni predtým došlo v neďalekom Černobyle k havárii a v ovzduší sa pohyboval rádioaktívny mrak.

Zdroj:
TASR/AP

​V pelotóne napokon súťažilo iba 64 pretekárov, hoci v predošlých ročníkoch bola účasť viac než dvojnásobne vyššia. Spomedzi západných štátov sa pretekov zúčastnili iba Francúzi a v obmedzenom počte Fíni, naopak Veľká Británia, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, NSR, Taliansko, USA, ale aj Juhoslávia a Rumunsko kvôli černobyľskej havárii účasť v poslednej chvíli odriekli.

Je to hysterická kampaň!

Navlas rovnaký postoj ako Moskva, zaujalo, v zmysle vtedajších zvyklostí, aj československé stranícke a štátne vedenie. Médiá boli na informácie skúpe a ak už nejaké v súvislosti s černobyľskou haváriou priniesli, niesli sa v rovnakom duchu, ako v Sovietskom zväze.

O šíriacom sa rádioaktívnom mraku nepadla oficiálne nikde žiadna zmienka. Až neskôr sa obyvatelia Československa dozvedeli, že nad územím nášho štátu sa pohyboval v troch vlnách od 30. apríla do 7. mája 1986. To znamená aj v čase, keď desaťtisíce ľudí mávali v prvomájových sprievodoch na tribúny predstaviteľom komunistickej strany.

„Situácia po havárii je pod kontrolou. Nie sú dôvody na obavy,“ hlásali novinové titulky. „Namerané hodnoty rádioaktivity sú síce vyššie ako obvykle, stále sú však mnohokrát nižšie, než aby mohli aj pri trvalom pôsobení viesť k ohrozeniu zdravia,“ tvrdila v Rudom práve hlavná hygienička Dana Zusková, ktorá zároveň varovala ľudí, aby zbytočne neužívali tabletky jodidu draselného. „Chcem ubezpečiť občanov našej republiky, že v prípade nutnosti, aj keď vývoj situácie tomu nenasvedčuje, by boli prijaté všetky potrebné opatrenia na ochranu ich zdravia,“ dodala.

Masové prvomájové oslavy si neodpustili ani československí komunisti. Napriek rizikám v ich predvečer aj takto vyzývali ľudí, aby prišli manifestovať.

Zdroj:
ucl.cas.cz

​Ľudia však tomu veľmi neverili. Najmä tí, ktorí žili v prihraničných oblastiach. Zo západonemeckých či rakúskych médií sa totiž dozvedali čosi úplne iné, než prezentovala televízia, rozhlas a noviny u nás. Zavládla neistota, šírili sa fámy a mnohí, ako spomínala aj hlavná hygienička, zháňali v lekárňach jódové tabletky. (Ich užitie zabraňuje štítnej žľaze zachytávať rádioaktívny jód, ktorý môže v prípade havárie uniknúť z jadrovej elektrárne. – pozn.) Niektorí ľudia prestali zase napríklad kupovať a piť mlieko, trúsili sa klebety o kontaminácii pitnej vody, ovocia, zeleniny a počas nasledujúcej sezóny upustil od svojej záľuby nejeden hubár.

Médiá v Československu, najmä tie hlavné, ako televízia, rozhlas a už spomínaný stranícky denník Rudé právo, v snahe odviesť pozornosť, sa v súvislosti s černobyľskou haváriou viac než na objektívne informovanie sústreďovali najmä zo začiatku na iný aspekt. Pripomínali haváriu v elektrárni Three Mile Island pri americkom Harrisburgu, ku ktorej došlo v marci 1979, i to, že k podobným incidentom došlo neskôr aj v iných krajinách.

„Vedúce kruhy niektorých štátov NATO, popri Spojených štátoch predovšetkým Británia, sa snažia rozvíriť okolo havárie v Černobyli doslova hystériu. Áno, hystériu. Niet sporu, čo všetko je v pozadí tejto hysterickej kampane uplynulých dní. Predovšetkým je to antikomunizmus, antisovietizmus, notorická snaha kaliť medzinárodné vzťahy, ohovárať Sovietsky zväz a svet socializmu, nech sa na to naskytne akákoľvek zámienka, hoci aj nešťastie,“ rozohňoval sa v komentári Rudého práva šéfredaktor Zdeněk Hoření.

Dodnes je tam mŕtva zóna

Černobyľská havária mala napokon skutočne katastrofálne dôsledky. Koľko obetí na ľudských životoch si vyžiadala nie je dodnes jednoznačné.

Podľa správy Černobyľského fóra z roku 2000 sa celkový počet ľudí, ktorí mohli alebo v budúcnosti môžu zomrieť na následky ožiarenia, odhaduje na štyritisíc. Syndróm (choroba) akútneho ožiarenia (ARS) bol potvrdený u 134 pracovníkov elektrárne a hasičov. Z toho 31 ľudí prišlo o život krátko po nehode (28 na následky ožiarenia), ďalších 19 z tejto skupiny zomrelo na následky ožiarenia v priebehu nasledujúcich rokov. Deväť detí zomrelo na rakovinu štítnej žľazy a odhadom 3 940 ľudí zomrelo alebo môže zomrieť na rakovinu spôsobenú ožiarením. Priamo pri explózii zahynuli dvaja pracovníci elektrárne.

Tieto údaje ale vyvolali aj kritiku, pretože správa podstatne zmiernila všetky predchádzajúce informácie. Ukrajinské úrady napríklad predtým uvádzali, že v súvislosti s černobyľským výbuchom zomrelo 125-tisíc ľudí.

Ukrajinská agentúra Unian zase v roku 2016 pri príležitosti 30. výročia havárie uviedla, že v dôsledku katastrofy zahynulo 167 653 ľudí, z nich 2 929 sa bezprostredne zúčastnilo likvidácie následkov v zničenej prevádzke.

Niekdajšie námestie v dnešnom meste duchov. Päťdesiattisícové mesto Pripiať evakuovali deň po havárii a vyľudnené je dodnes.

Zdroj:
TASR/AP

​Černobyľská havária viedla aj v obrovským hospodárskym škodám a netýkali sa iba samotnej prevádzky elektrárne. V Bielorusku, na Ukrajine a v Rusku museli napríklad z užívania vyňať celkovo 784 320 hektárov hospodárskej pôdy a zastaviť ťažbu dreva na 694 200 hektároch lesa.

Vyšetrovanie tragédie napokon sovietske orgány oficiálne uzavreli v júli 1987 s tým, že pracovníci elektrárne nedodržali platné bezpečnostné predpisy. Riaditeľ Viktor Briuchanov bol odsúdený na desať rokov väzenia za porušenie bezpečnostných pravidiel v prevádzkach s možnosťou výbuchu a za zneužitie právomocí. Rovnaký trest dostal aj hlavný inžinier Nikolaj Fomin a jeho zástupca Mykola Djatlov. Brjuchanova napokon prepustili v roku 1990, ostatní si z trestov odpykali polovicu.

Celá oblasť okolo elektrárne, ktorú v roku 1986 evakuovali, je dnes rozdelená na dve zóny. V prvej, širšej, žije niekoľko stoviek ľudí, ktorí sa do oblasti dobrovoľne vrátili. Do druhej, takzvanej mŕtvej zóny majú prístup iba vedci, pracovníci elektrárne a exkurzie. Mesto Pripiať zostalo vyľudnené a prakticky v podobe, ako ho pred 35 rokmi jeho obyvatelia. A ako mesto duchov sa zároveň stalo vyhľadávanou turistickou atrakciou.

Havarovaný černobyľský reaktor najprv v roku 1986 zakryl betónovo-olovený sarkofág (na snímke hore), pred piatimi rokmi ho prekryla ešte aj mohutná oceľová kupola (na snímke dolu).

Zdroj:
Wikimedia Commons

.

Поделиться этой записью
ОЦЕНИТЕ МАТЕРИАЛ!
00
Подписаться
Уведомить о
guest
0 комментариев
Межтекстовые Отзывы
Посмотреть все комментарии
0
Оставьте комментарий! Напишите, что думаете по поводу статьи.x
()
x